reklama

Slovenské národné povstanie bez klamstiev - 4

Ako ste si dovolili prísť do Londýna v uniforme slovenskej armády? Pplk. Mirko Vesel odpovedal, že nielen on, ale celá armáda na Slovensku, bojujúca proti fašizmu, nosí tieto uniformy. Lebo Povstanie nie je výmena uniformy

Písmo: A- | A+
Diskusia  (39)

Najväčšia lož v súvislosti so SNP, najväčšie zlo a najrozporuplnejšia kauza v súvislosti so SNP je arogantné prekrútenie pravdy násilne vtlačeným názvom :

1. ČESKOSLOVENSKÁ ARMÁDA NA SLOVENSKU

Ja som ako Slovák hrdý na SNP, napriek jeho mnohým nedostatkom. Najmenšia krajina v Európe, ktorá mala 5 ročnú existenciu svojej štátoprávnej akej-takej zvrchovanosti, ktorej 5 ročná armáda sa zaúčala trafiť do terča, pustila sa do otvoreného boja proti zlovôli Veľkonemeckej ríše. Na to som hrdý. A aj keby ten boj trval len dva týždne a nie dva mesiace, aj tak by som bol na to hrdý. Toto je svetlé miesto v našich dejinách, toto je fenomén, ktorý by mal každý Slovák nosiť v srdci ako fenomén pietnej úcty v našom národe.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prečo to tak nie je? Pretože sa dodnes o SNP udržiavajú chrapúnske lži! Pretože to najpodstatnejšie sa ani len okrajovo nespomenie! Že to bola slovenská armáda, ktorá započala ozbrojený odboj proti Veľkonemeckej zlovôli. S palicami, gumipuškami a kyjakmi vstúpili do boja. To si predsa zaslúži úctu. Ale ako tú úctu vzdať, keď sa pojem „slovenská armáda“ nesmie použiť? V tých stovkách ton popísaného papiera o SNP nikde nenájdete pojem slovenská armáda.

Ak nazvete psa mačkou bude z neho mačka? A ak by ste trvale zanovite nazývali psa mačkou, kam by vás spoločnosť zatriedila?

Beneš nazval započatie Slovenského národného povstania
„odboj 1. československej armády na Slovensku“.
A tak to pustil do celého sveta akožto výsledok svojej činnosti v Londýne. O Slovenskej armáde ani zmienka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poviete si či na tom záleží? Slovíčkárenie... Lebo práve tak si to povedali mnohí pred vami a ani nepostrehli to hrozné zlo, ktoré za tým „slovíčkárením“ nasleduje. Nejde tu vôbec o moju snahu zbaviť ten vojenský fenomén českého prídomku. Ide tu o zdôraznenie, že

Beneš sa snažil názvom zbaviť ten vojenský fenomén SLOVENSKOSTI !

A to nie je slovíčkárenie. Kto chcel ostať naďalej Slovákom, nezbadal, že si podvedome navliekal na krk slučku.

Hoci Beneš v roku 1948 zomrel, fáma ostala dodnes. Na chvíľu utíchla, keď ju nahradila fáma komunistická, transformovaná na rýdzo partizánsku. Ale dnes je to znovu o 1. československej armáde.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak si to skúsme aspoň trošilinku objasniť.
Československá armáda zanikla zánikom Československa. A pokiaľ sa jej zbytky formovali v zahraničí, prídomok „československý“ bol samozrejmý. V zahraničí vznikli rôzne československé armádne zložky. Napríklad

● 1. československá divízia vo Francúzsku
● 313. československá peruť v Británii
● 1. československý samostatný stíhací pluk v ZSSR 
● 2. československá paradesantná brigáda v ZSSR
● 1. československá samostatná obrnená brigáda 

Takže názov „československý“ bol pre zahraničné vojenské jednotky pochopiteľne priliehavý. Ale v Slovenskej republike žiadna československá armáda nepôsobila! Pokiaľ by takýto útvar vznikol, bol by protištátny a mohol by existovať len ilegálne. A to nie je slovíčkárenie. Existencia armády v akomkoľvek štáte je súčasť systému toho štátneho aparátu a podlieha jeho vedeniu. A príslušníci armády sú viazaní vojenskou prísahou k vernosti a poslušnosti tomu štátu.
Tu niekde to začína.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Historický rámec

Vznikom Slovenského štátu vznikli aj jeho prirodzené zložky, ktoré stáli pred problémom „začínať od ničoho“. V československej armáde bolo len 4% dôstojníkov slovenskej národnosti a armáda v Československu bola rozmiestnená tak, že dominujúca časť bola na Morave, Česko malo rozmiestnenie v strategicky potrebných častiach a na Slovensku boli prevažne len strážne oddiely. Rozpad Československa znamenal zánik armády v českých zemiach a na Slovensku sa formovala armáda groteskným spôsobom, lebo väčšina (nie všetci) českých veliteľov opustila Slovensko a niektorí v pochopiteľnom afekte hnevu sabotážne pred odchodom poškodzovali výzbroj a vojenskú techniku na Slovensku. Deficit veliacich dôstojníkov sa musel riešiť zo dňa na deň. Existujúci nižší dôstojníci boli povýšení a nižšími dôstojníkmi sa mohol stať „každý, kto mal maturitu“. Takže armáda tu bola, ale oblečenie do vojenských kostýmov bolo tak trochu teatrálne.

V slovenskej armáde boli slovenskí dôstojníci existenčne lepšie zabezpečení ako v predchádzajúcom režime. Odchodom mnohých českých dôstojníkov zo Slovenska sa im naskytol nebývalý kariérny rast. K tomu u mnohých pristúpil pocit vlastenectva k novovytvorenému štátu, takže vojenská prísaha u mnohých nebola len púhou formalitou.

Novozrodená armáda prešla tromi ťažkými skúškami. Hneď po vzniku Slovenského štátu napadli Maďari východnú časť Slovenska a došlo k tzv. „malej vojne“, ktorá končila neúspechom. Následne slovenská armáda oslobodzovala kraje, ktoré Slovensku odňali Poliaci. Tu bola armáda úspešná. Ale potom, po dvoch rokoch existencie, nasledovala bolestná rana, keď armáda musela nastúpiť po boku nemeckých spojencov do vojny proti Sovietom. Odhliadnuc od toho, že to bola pre Slovákov nechcená, nezmyselná a neželaná situácia, tu sa zložky slovenskej armády formovali do skutočne vojenskej formácie.

Vojna na východnom fronte priniesla protichodné výsledky. Na jednej strane znamenala 3000 mŕtvych slovenských vojakov a vniesla do slovenskej armády nielen odpor proti tejto vojne, nielen odpor proti spojenectvu s nemeckou armádou, ale aj odpor proti slovenskej vláde, ktorá politickú formu spojenectva dohnala do fázy činného vojenského spojenectva. Slovenskí vojaci videli krutosť nemeckej armády a vytriezveli z fámy o disciplinovanej nemeckej armáde. Na druhej strane však slovenskí vojaci na východnom fronte videli zverstvá NKVD, o ktorých húfne písali v listoch príbuzným a na základe toho vznikol stav silného odporu proti boľševizmu.

Takže tu nachádzame slovenskú armádu v jej rozpačitom dualizme. Nechceli Nemcov, ale boľševikov sa báli. Evanjelici neznášali Tisa, katolíci ho velebili. Slováčiská neznášali čechofilov a proletárski vojaci pohŕdali buržoáznymi dôstojníkmi. Skrátka každý proti každému.

Paradoxon dvoch armád

Od 31. augusta 1944 boli na Slovensku dve armády - slovenská a československá. Lebo 31. augusta 1944 vznikla 1. československá armáda na Slovensku ako povstalecký, ale súčasne protištátny útvar. Bolo to len drzé pomenovanie uniformovaných povstalcov. Ale prostredníctvom veliteľov, poddaných londýnskej samozvaneckej vláde, začal tento názov dominovať a odtláčal do pozadia povedomie slovenskej armády. Ibaže stále išlo o tých istých ľudí. Príslušníci oboch armád nosili uniformy slovenskej armády. A väčšina radových vojakov nevedela v čom je rozdiel. Ale aj dôstojníci mali mišmaš v hlave. Boli tu groteskne paradoxné situácie.

Vojenská prísaha, je sľub, ktorým sa každý príslušník armády zväzuje vernosťou štátu, v ktorom prísahu skladá. Všetci príslušníci armády Slovenskej republiky boli týmto sľubom viazaní na oddanosť Slovenskej republike, napriek tomu, že niektoré staršie ročníky mali už sa sebou dve vojenské prísahy predchádzajúcim štátoprávnym usporiadaniam a mladšie ročníky museli „inovovať“ prísahu, ktorú skladali pred piatimi rokmi Československej republike. Takže pre mnohých bola táto prísaha len fraškou, ktorá sa nedala obísť, ale taktiež pre mnohých bola pietnym aktom slovenskosti.

Povolávací rozkaz do armády Slovenského štátu bol obdobou zvykov z predošlej Československej republiky a mal svoje podobné formy v štátoch Európy. Ale zrazu prichádzali povolávacie rozkazy pre záložákov, ktorí síce do povstania vstúpiť chceli, ale nástup do armády ... Boli tu povolávacie rozkazy do slovenskej armády, ale veliace rozkazy boli od dôstojníkov, ktorí sa hlásili k 1. československej armáde.

Počty jej bojovníkov sa postupne menili. Na začiatku mala povstalecká armáda k dispozícii približne 18 000 vojakov. Po mobilizácii 5. septembra 1944 ich bolo 47 000 a neskôr vraj 60 000 vojakov. A k tomu ešte 18 000 partizánov z viac než 30 krajín.

Väčšina vojakov v slovenskej uniforme ani len netušila, že do boja proti Nemcom nejdú ako Slováci, ale ako Čechoslováci. Vedeli, že vojenská prísaha už neplatí, ale nevedeli koho poslúchať. Nevedeli „kto je kto“ medzi nadriadenými.

Útok na Vojenské veliteľstvo. Typickým groteskným príkladom bolo 29. augusta 1944 večer po Čatlošovom prejave „dobýjanie“ Vojenského veliteľstva v Banskej Bystrici . Vo vnútri boli plukovníci Slovenskej armády Kanák a Zverin, oddaní váde. A ostatní vojaci a dôstojníci. Vonku boli pplk. Mirko Vesel s bratom Milanom, dôstojníci Marko, Polák, Lichner a Herchel oddaní povstaniu. A vojaci. Začal útok na bránu. Tí vo vnútri považovali útok za čechoboľševický puč a tí vonku považovali provládnych plukovníkov za profašisticky orientovaných zradcov. A okolo nich na oboch stranách boli vojaci slovenskej armády...

No a husákovská verzia odsúdila obe strany, lebo „jedni i druhí sa dopustili živelnosti, nečakajúc na pokyny Slovenskej národnej rady“...

Paradoxon dvoch samozvaných vlád

Začiatkom Povstania sa zrazu vynorili popri vláde Slovenskej republiky dve ďalšie. Samozvanci z Londýna si vyhradili právo riadiť Povstanie, ale súčasne 1. septembra 1944 Slovenská národná rada vydala vyhlásenie, že je najvyšším orgánom na Slovensku a najvyššou autoritou na Slovensku, ktorý má právo hovoriť v mene slovenského národa. Ibaže tiež boli samozvanci. Takže slovenský vojačik naozaj nevedel koho má kopnúť... Či komunistov v SNR, či Čechov v Londýne a či tých v Bratislave, ktorým prisahal vernosť. Nevedel či je to protivládny puč a či povstanie...

ČESKOSLOVENSKÁ ARMÁDA A ZÁKON 255

Ale nešlo len o pomenovanie armády. Išlo pritom o zločin, ktorý sa udržal až donedávna. Košický vládny program pamätal na všetko. Odškodnenie podľa zákona 255 dostal len ten, kto klamal, že slúžil v československej armáde. Kto sa odvážil povedať pravdu, že bojoval v slovenskej armáde, nielen že odškodnenie nedostal, ale bol i potrestaný!!! A práve zákon 255 podržal fámu protislovenskej -1. československej armády- temer až dodnes. Bol podkladom na lámanie ľudských charakterov a znásilňovanie ľudských duší.

Zákon 255 (znenie)

z 19. decembra 1946, o príslušníkoch československej armády v zahraničí a o niektorých iných účastníkoch národného boja za oslobodenie.

Ústavodarné Národné zhromaždenie Československej republiky sa uznieslo na tomto zákone:

§ 1. Účastníkom národného boja za oslobodenie je ten, kto v rokoch 1939 až 1945 bol príslušníkom československej armády v zahraničí, alebo v nej konal vojenskú službu, konal vojenskú službu v spojeneckej armáde, bol príslušníkom prvej československej armády na Slovensku, bol československým partizánom, zúčastnil sa aspoň 3 mesiace sústavnou činnosťou zahraničného alebo domáceho hnutia, smerujúceho priamo k oslobodeniu Československej republiky, alebo Slovenského národného povstania hoci počas kratšej doby takým spôsobom, že táto činnosť privodila alebo bola preukázateľne spôsobilá privodiť jemu alebo jeho rodine újmu na živote, osobnej slobode alebo zdraví, zúčastnil sa povstania v máji 1945, pri čom v bojoch padol alebo bol ťažko ranený alebo utrpel ťažkú poruchu zdravia, bol československým politickým väzňom...

Aj v tomto je zákone vidieť, že Beneš nepripúšťal realitu
zúčastniť sa SNP v zostave Slovenskej armády!

... Dvaja muži, ktorých som osobne poznal, boli v tých ťažkých časoch nerozlučne spolu. Ibaže ten, ktorý sa tak trochu „viezol“ požiadal o odškodnenie podľa zákona 255, keďže „bojoval v 1. československej armáde“. A boli takí, čo mu to dosvedčili. A ten druhý trval zanovite na tom, že bojoval v slovenskej armáde. Ten prvý dostal odškodnenie a ten druhý basu...

Takže nešlo len o názov... Basa bolo to najmenšie zlo. Výkričníkom je prípad Šmigovský.

Kauza Šmigovský

To je snáď najkomediálnejšia tragédia z doby SNP.

Podplukovník Šmigovský bol veliteľ nitrianskej posádky. Keď mu 29. augusta 1944 doručil neznámy poručík Golianovu výzvu pridať sa k povstaniu, odmietol, pretože „to nebolo od právoplatného nadriadeného“. A ešte v ten večer počul od právoplatného nadriadeného - ministra obrany - protipovstalecké usmernenie. Takže následne odmietol aj partizánskych zástupcov a ich požiadavku dať im zbrane a muníciu.
Avšak pozoruhodná groteskná situácia nastala až 1. septembra, keď sa dozvedel, že Nemci obsadzujú Slovensko a odzbrojujú slovenské posádky. Vtedy Šmigovský vyhlásil, že on sa odzbrojiť Nemcom nedá. Svojim podriadeným dal príkaz zaujať v kasárňach palebné postavenie a obsadiť okná a východy. Keď pancierová jednotka SS chcela kasárne odzbrojiť, Šmigovský udatne prišiel k bráne kasární a nemeckému podplukovníkovi Klotzovi oznámil, že sa odzbrojiť nedá. Požiadal Klotza, aby vyčkal, kým sa spojí s Ministerstvom národnej obrany. Prezidentovmu tajomníkovi oznámil, že ak okamžite nezjednajú nápravu, dôjde k boju, lebo dobrovoľne „nevydá Nemcom ani jednu pušku“. V Bratislave pochopili vážny stav a behom pár minút Tisov tajomník Murín nemeckému podplukovníkovi oznámil, že Nitra nemá byť odzbrojená, čo mal potvrdiť aj Klotzov nemecký nadriadený. A Nitra odzbrojená nebola a nemecká jednotka SS sa stiahla.

Po vojne bol Šmigovský postavený pred súd a stal sa prvou obeťou zúriacich povojnových hrdinov, ktorí za písacími stolmi krvelačnými ambíciami dokazovali svoju udatnosť.

Podplukovník Šmigovský bol súdený podľa zákonov, ktoré vznikli až po vojne a neboli odsúhlasené právoplatným národným zhromaždením. Trest smrti mu bol vymeraný za zradu na Povstaní. Bol popravený.

A po ňom nasledovali ďalší a ďalší...

ZHRNUTIE

Dnes už vieme, že SNP nebolo akciou komunistov.
A nebolo ani akciou SNR, ktorá v prvých dňoch Povstania ani nevedela, že už začalo...

A smieme vedieť aj to, že slovenská armáda bola jednou zložkou, 1.československá armáda druhou zložkou, sovietski partizáni treťou zložkou, slovenskí partizáni štvrtou zložkou a partizánske hordy samozvaných ozbrojencov piatou zložkou. A tieto zložky nedokázali nájsť spoločný menovateľ pre súčinnosť.

A aj to vieme, že riadiť SNP chcel kde-kto. Beneš z Londýna, SNR spoza písacieho stola, komunisti z Moskvy a ruskí velitelia z ich pozičných centier...

Ale ani západné, ani východné armády
pomoc Slovenskému národnému povstaniu neposkytli...

ZÁVER

Slovenský štát - to nebola len poštová známka, ani fotografie z mítingov, ani pochodujúci oduševnenci v čiernych uniformách. Štát to boli ľudia! Aj ja! Narodil som sa do Slovenského štátu a nebol som fašista, ani moji rodičia, ani nikto z mojich príbuzných! A ani nikto z našich susedov či známych! 

Hoci vieme, že v Slovenskom štáte fašisti boli. Bolo ich veľa..

ALE

PREČO DODNES NESMIEME VEDIEŤ,
ŽE SNP BOLO AKCIOU SLOVENSKEJ ARMÁDY?

Nuž - vysvetlenie je jednoduché.

Keby všetci čestní historici priznali, že
SNP bolo akciou SLOVENSKEJ ARMÁDY,
každý normálny človek by položil normálnu otázku:

„Štát, ktorého armáda bojovala proti fašizmu bol fašistický?“

Dušan Seberíni

Dušan Seberíni

Bloger 
  • Počet článkov:  69
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som 15 rokov dôchodca. Živil som sa stavárinou a keď sa už mohlo, začal som predávať Biblie a kresťanskú literatúru. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu