Nuž to len preto, lebo ste nemali možnosť počuť pípať 20 kauflanďáckych pokladní odrazu v nezaznamenateľnom rytme počas tých štyroch minút, kým vaša pokladňa ukázala vašich 24,50 € a z kreditky vám to neviditeľne vycucla.
POHĽAD PRVÝ
Dvadsať človečích strojov. Našinec nestačí odoberať tovar naspäť do košovoza (respektíve vozokoša), lebo človečí stroj je bleskurýchly. A tie pípačky nie sú produktom digitalizovaného pokladničného sčítacieho evidenčno-inventarizačného monštra. Je to produkt niekdajšieho človečieho manufaktúrneho systému, ktorý je v našom storočí vybičovaný na maximum maximórum. Našinec je v postavení, keď prestáva ľutovať ten zložitý mechanizmus človečích strojov, ktoré vyludzujú pípaníčka a ľutuje už len svoj ľudský potenciál, ktorý je tým pípaníčkovaním atakovaný cez uši do medzimodzgu počas celých štyroch minút...
POHĽAD DRUHÝ
To pípanie je len jedna z foriem premeny impulzu na hybnosť. Kým sa našinec dostane k pokladniam, prejde poriadne veľkú kauflanďácku plochu a nejeden s úľubou pozerá na iný druh človečej mašinky.
Cárica v širokej umeline bundového strihu zvrieskne >stoj< a vozokôš vo funkcii manžela zastane. Cárica vhodí dnu vrecúško s cibuľou a vozokôš sa nesmelo spýta >môžeme ďalej< ? A stojí a čaká, kým cárica nezvrieskne >čo stojíš poď sem - krumple sú v akcii ! < A samonakladacia človečia mašinka nahodí päťkilové vrecko so zemiakmi. >A hore je múka po 33 centov a rožky zlacneli ale vyberaj iba mäkké ! < Vozokôš sa podľa povelov vrázdi hore-dole, ale pomaly sa predsa blíži k pokladničným pípačkám...
POHĽAD TRETÍ
Na parkovisku tetuška v ozajstnej, ale staršej hnedej prírodnej bunde s nacvičeným úsmevom pýta na lieky. Zarába. Denne. Aj zo osem hodín. Ku komu chce, k tomu ide. Keď nie sú naporúdzi dobrotivé typy, má prestávku. Aj keď nemá chuť, má prestávku. Nepípa ale pýta. Nezapýta dve eurá, ako zvyknú zapýtať tí marginálni - stačí jej toľko, koľko dajú. A dakedy zapýta aj dvakrát - keď vystupujete a aj keď po hodine nastupujete.
Zdá sa vám, že tam je sloboda. Ale to len preto, lebo nevidíte tú rodinnú mašinériu, ktorá z tetušky urobila stroj na donášku peniažťokov. A čím viac donesie, tým sa im viac máli. Nuž tetuška musí. Aj zajtra tam bude...
POHĽAD ŠTVRTÝ
Je tu však množina mechanizmov, ktoré nevyzerajú ako stroje. Sú to penzisti. Tam tá strojovitá mašinérska manipulačná bezmocnosť na prvý pohľad chýba. Prídu, nakúpia a na preležaných autiakoch sa odvezú do vykúrených zateplených rekonštruovaných inovovaných panelákovitých domovov. To je prvý pohľad. A druhý pohľad nie je. Respektíve druhý pohľad nie je verejný.
Intimita panelákového dožívania je však iná.
Povinná, štátom nanútená zatepľovateľnícka šialenosť zadĺžila ich barák na dvadsať rokov nanútenou pôžičkou, ktorej mesačné splátky z tristoeurového dôchodku, urobili zo starčekov a stareniek novodobých nevoľníkov. Koniec splácania dlhu za zateplené múry paneláka, ktoré sú spoločné, takže im ani nepatria - to už nedožijú. Ale teraz ešte žijú. Spomínajú. A počítajú.
Jedno i druhé je prirodzené. Ibaže...
Ešte sedemnásť dní nám musí olej vydržať a ten konzumný chlieb sa lepšie oplatí, len keby ho robili kilový, lebo dvojkilák je už ku koncu tvrdý. Aj horký. A aj sa veľmi drobí. Bez mlieka sa dá - stačí čaj. Len ho treba naraz urobiť viac, lebo varná kanvica hnusne žere elektriku. A z penzie bude teraz treba odložiť trikrát po desať, lebo pribudol ďalší pravnúčik... Hovädzina nemusí byť, veď ryža s karí je viac výživná. A keby nebola bývala tá viróza, boli by sme vyšli - veď predpísané recepty neboli až také, ale tie lieky bez receptov nám to zožrali... Ešte dobre starký, že sme na tie platby dvaja. Keď zomrieš, budem musieť byt predať a ísť do jednoizbového. Ale horkýže predať, keď je na dvadsať rokov zadĺžený...