V januári tohto roku bolo 75. výročie hrozného masakra v obci Nemecká, kde bolo zavraždených a v peci tamojšej vápenky spálených množstvo ľudí. Priznám, že som si toto neblahé výročie uvedomil len vďaka internetu, kde sa nechal vidieť Alojz Hlina, ktorý 8. januára 2020 v Slovenskej Ľupči cez megafón neartikulovaným krikom upozorňoval na túto udalosť.
A keďže som sa o dva dni neskôr vracal z Brezna do Banskej Bystrice, v obci Nemecká som sa pokúsil navštíviť pamätník. A bol som šokovaný množstvom potemkiádnych fenoménov.
NÁVŠTEVA PAMÄTNEJ IZBY
Hoci som pamätník navštívil chcel, nenašiel som miesto, kde by sa dalo zaparkovať. Nakoniec som sa pichol na malý plac na ceste do Ráztoky. A tak som rozmýšľal čo je to za škriatok, ktorý premyslene zamedzuje možnosť parkovania pri pamätníku, hoci miesta na parkovanie by bolo aj pre 20 autobusov – len sa tam nedá dostať.
V pamätnej izbe sú 3 miestnosti. Vo vstupnej miestnosti pokladníčka prezradila, že k 75. výročiu NIKTO nepriniesol ani kytičku, by dokonca ani nikto neprišiel. Pri prezenčnej knihe boli tri druhy prospektov z osláv SNP pred piatimi rokmi, ale ani jeden sa netýkal udalostí v Nemeckej. Pokladníčka prezradila, že prospekt o Nemeckej ani nemali.
Tretia miestnosť obsahovala oznamy o represáliách v rôznych častiach Slovenska.
No a expozícia v druhej miestnosti – z roku 2003 – má všetky nosné prvky ako nepovedať návštevníkovi vôbec nič! A odporne nevhodné osvetlenie žiarovkami svieti do očí a svetelné odrazy bránia návštevníkovi rozoznať aj to málo čo sa tam nachádza. Posúďte sami. Hlavný panel oznamuje o čo tu ide.
Sklenená vitrína má síce zo desať exponátov, ale prezentuje skôr sklo vitríny ako exponáty.
A konečne podstatná informácia. Súdny proces s vrahmi. Žiarovkové svetlo reflexmi na lesklých plochách blúdi do očí návštevníka a nedovolí čítať tie maličké blšky, ktoré sú v podstate písmená. A celý súdny proces akoby bol len postrannou informáciou.
Návštevník sa tu nedozvie, že vrahovia boli súdení, odsúdení a v prípade štyroch rozsudkov smrti aj popravení. Návštevník sa nedozvie, že vinníci boli potrestaní. Táto tragická udalosť z obdobia vojny prináša pre dnešnú dobu pietne memento.
NÁVŠTEVA PAMÄTNÍKA
Asi 200 m od budovy pamätnej izby je vlastný pamätník.
Toto monumentálne dielo nepotrebuje žiadne spolitizované trepaniny. Je to VÝKRIK a každý kto sa tam pristaví cíti ten výkrik v pietnej silencii.
(Ibaže tie kahančeky sú z minulého roka od sviatku dušičiek...) K 75. výročiu ani kvietok. Ani od Hlinu, ani od Mičeva, ani od Čaputovej ani o d Pele... Nebola to politicky nariadená potemkiáda, tak nič...
No a tie stopy v snehu sú moje. Alojz Hlina namiesto kytičky kúpil megafón. A generálny riaditeľ múzea má plnú hlavu parlamentných volieb. A napokon – nebola to politicky monitorovaná akcia, tak načo ...
NEMECKÁ a MÚZEUM SNP
Domov som prišiel smutný. Ale po čase som si sadol k PC a zhrozene som kukal na povinne zverejňované údaje Múzea SNP.
V pamätníku
- je starý monitor – hoci MSNP kúpilo 13 monitorov
- je pol roka starý veniec – hoci MSNP minulo 3600 € na kvety pre delegácie
- nie je žiadna kytička – hoci MSNP minulo 7800 € na sadové úpravy
- nie je žiaden prospekt – hoci MSNP minulo 800 € na suveníry pre pokladne
- nie je žiadne parkovisko – hoci v roku 2018 MSNP minulo 83909 € na opravu betónových plôch
A NAPOKON POZNÁMKA
Prečo múzeum SNP a pietne miesta z tej doby sú v takom stave v akom sú? Nuž odpoveď je jednoduchá. Dlhodobý riaditeľ múzea sa už dlhodobo nudí. Najprv sa odsťahoval a vytvoril si dislokovanú rezidenciu, potom sa chcel zviditeľniť ako župan a teraz dokonca chce byť v parlamente lídrom chudoby.
Nuž – doporučujem všetkým záujemcom o blahobyt nazrieť do výročných správ Múzea SNP. Líder slovenskej pracujúcej chudoby sa netají, že chudoba zverená do azylu jeho múzea len za rok 2018 spapala zo štátneho rozpočtu 1163633 €, čo pri počte jeho zamestnancov robí priemernú protichudobnú dávku cca 2100 € mesačne na osobu. Teda niet sa čo diviť, že jeho „solidarita“ chce chudobe pomáhať. Veď vie za čo, aj keď nevie čo je chudoba...